Niekedy si neuvedomujeme, ako sme priľnuli k veciam okolo nás. V tom “bežnom”, teda rýchlom kolobehu života si to asi aj prirodzene nestíhame uvedomiť. A potom príde obdobie ako toto, ktoré nás naučilo zastaviť sa a zamerať sa na ozajstné bohatstvo.

Keď som dnes opäť čítal známe Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi, uvedomil som si jeden dôležitý fakt, ktorého dopad dostáva v rámci našej výzvy 30 dní k minimalizmu úplne nový rozmer.

Rozdať svoj majetok, zbavovať sa vecí, či robiť čokoľvek iné čo robíme primárne s túžbou pochváliť sa, samé o sebe nič neosoží. Ak nám chýba dobrý dôvod prečo, neosoží to.

Sabat, odpočinok, žiadna práca. Tento koncept poznáme aj dnes. Vo väčšine krajín zažívame dokonca luxus v podobe dvoch dní oddychu. Oddychujeme však skutočne? Dokážeme rešpektovať Boží dizajn a skutočne aspoň na jeden deň týždňa "vypnúť"?

Čo všetko potrebuje človek k spokojnosti? Mám dojem, akoby sme nikdy neboli spokojní. A možno to nie je len môj dojem. Denne sme vystavení vnemom a informáciám, ktoré podvedomo formujú naše myslenie.

Každý z nás má žiaľ obmedzenú kapacitu a čas. To nie je žiadna novinka. Napriek tomu sa však často rozhodujeme, akoby sme ich mali neobmedzene. Preto je viac ako dôležité vždy najprv dobre zvážiť čomu a komu hovoríme svoje ÁNO.

Tomi písal prvé dve zamyslenia o rajskej záhrade a o prvom viditeľnom dopade nesprávneho rozhodnutia človeka - precitnutie, že sú nahí. Nielen že to rozhodnutie viedlo k smrti, ale hanba z nahoty viedla k starostiam okolo obliekania sa.

Dávať je lepšie ako prijímať? Kto z nás nerád dostáva? Tak často sa modlíme o Božie zabezpečenie v materiálnej oblasti či o nejakú konkrétnu vec. A keď ju dostaneme, sme ohromení.

Hadovi, tomu prapôvodcovi reklamy, sa podarilo strhnúť fokus človeka na jeden zakázaný strom a vytvoriť tak dojem nedostatku. Absurdné, však? V prostredí, kde mal človek prístup ku všetkému bohatstvu záhrady začína pociťovať nedostatok. Aký paradox.

Žiadostivosť. Chtíč. Poznáme ich všetci. Nikto z nás voči nim nie je imúnny. Takmer denne im čelíme, často prehrávame. Tieto neduhy nachádzame už v rajskej záhrade. Vidíme prvých ľudí, Adama a Evu, ako túžia po zakázanom ovocí. Nie, že by mali málo ovocia alebo nedostatok. Nie. Oni chceli viac.