Žiaľ, máme tendenciu hromadiť. Ak by sme však boli štedrí, vedeli by sme vyriešiť mnohé problémy sveta. Ak by sme len vedeli odolať tomu vábeniu a radšej vedeli použiť nadbytok pre dobro tých, ktorým chýba aj ten základ. Učme sa byť štedrí.

Už ste sa niekedy cítili zle, keď ste porovnali svoj dar s darom niekoho iného? Je to pasca, do ktorej sa často chytáme. Väčšinou sa to deje podvedomo, akoby to náš mozog automaticky vyhodnocoval. A pritom vôbec nejde o veľkosť daru.

Ovca toho nepotrebuje veľa, aby bola spokojná. Stačia jej zelené pastviny, voda a pocit bezpečia. To všetko je úlohou pastiera, ktorý ju usmerňuje, vedie a chráni.

V období krízy a neistoty je každému z nás veľmi prirodzené obávať sa. Prichádza stres, starosti a pocit zodpovednosti. Je to prirodzené a nikto z nás nie je imúnny voči týmto pocitom. Keď príde kríza či výpoveď v práci, máme zrazu tendenciu zameriavať sa na tie najdôležitejšie veci.

Často dnes žijeme na dlh. Požičiavame si peniaze, zadĺžime sa, aby sme si kúpili veci, ktoré mnohokrát ani nepotrebujeme. Dnešnú dobu by sme mohli pokojne nazvať aj "dobou dlhu". Ježiš často používa analógiu dlhu, aby zdôraznil potrebu odpúšťania.

Ako veľmi si ceníš svoj život, seba samého? Podľa čoho určuješ svoju hodnotu? Možno sa ti táto otázka zdá zvláštna. V skutočnosti však často určujeme svoju hodnotu na základe zlého merítka.

Vo včerajšom zamyslení sme hovorili aj o daroch Ducha Svätého. O tom, že sa nedajú kúpiť. Práve preto sú to dary. Predstav si, že od niekoho dostávaš niečo darom ale ten človek si za to pýta od teba peniaze. Znie to absurdne.

Som rád, že dary Ducha Svätého sa nedajú kúpiť. Predstav si len na chvíľu, keby to bolo možné. To by sme dopadli. Čistá katastrofa. Dary Ducha sú nesmierne cenné a predsa sú zdarma.

Každý z nás vie svojim správnym postojom k majetku či peniazom prispieť ku všeobecnému dobru. Cítiš sa len ako jeden z davu a máš dojem, že na tvojom postoji nezáleží? Práve naopak.

Kto z nás by nechcel byť bohatý? Nežiť pod ťarchou dlhov od výplaty k výplate je snom mnohých z nás. Aj ja by som to chcel. Bohatstvo samo o sebe nie je zlé.

Ako ťažko sa nám vzdáva svojho majetku. Podotýkam, že tento mladý človek sa stretáva so samotným Kristom. Čo by za takéto osobné stretnutie dal každý z nás, však? Alebo radšej nie?

Pavol píše, že sa vie aj uskromniť a vie žiť aj v hojnosti, byť sýty aj hladovať, mať hojnosť aj trieť núdzu. Pavol sa naučil vystačiť s tým, čo má. Následne prichádza tá známa veta, že všetko môžem v Kristovi, inými slovami všetko zvládnem v Kristovi, ktorý mi dáva silu.

Niekedy si neuvedomujeme, ako sme priľnuli k veciam okolo nás. V tom “bežnom”, teda rýchlom kolobehu života si to asi aj prirodzene nestíhame uvedomiť. A potom príde obdobie ako toto, ktoré nás naučilo zastaviť sa a zamerať sa na ozajstné bohatstvo.

Keď som dnes opäť čítal známe Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi, uvedomil som si jeden dôležitý fakt, ktorého dopad dostáva v rámci našej výzvy 30 dní k minimalizmu úplne nový rozmer.

Rozdať svoj majetok, zbavovať sa vecí, či robiť čokoľvek iné čo robíme primárne s túžbou pochváliť sa, samé o sebe nič neosoží. Ak nám chýba dobrý dôvod prečo, neosoží to.

Sabat, odpočinok, žiadna práca. Tento koncept poznáme aj dnes. Vo väčšine krajín zažívame dokonca luxus v podobe dvoch dní oddychu. Oddychujeme však skutočne? Dokážeme rešpektovať Boží dizajn a skutočne aspoň na jeden deň týždňa "vypnúť"?

Čo všetko potrebuje človek k spokojnosti? Mám dojem, akoby sme nikdy neboli spokojní. A možno to nie je len môj dojem. Denne sme vystavení vnemom a informáciám, ktoré podvedomo formujú naše myslenie.

Každý z nás má žiaľ obmedzenú kapacitu a čas. To nie je žiadna novinka. Napriek tomu sa však často rozhodujeme, akoby sme ich mali neobmedzene. Preto je viac ako dôležité vždy najprv dobre zvážiť čomu a komu hovoríme svoje ÁNO.